Keď Ježiš nechal pri prvej večeri kolovať kalich, u nás sa ešte víno nepestovalo. Rimania nás však naučili pestovať vinič a piť víno skôr, než sme ho začali spájať s Ježišovým príbehom. Preto máme víno aj ako tradíciu kresťanského kalicha aj ako tradičnú obživu vinohradníkov a vinárov.

Na vinárstvo jeden ľudský život nestačí. Nápady a novinky sa ukážu po roku, ak do toho neprišli krúpy, plesne alebo diviaky. Privoniaš, pogúľaš na jazyku, zamračíš sa a rok v ťahu. Koľko rokov ti je dopriate, s koľkými pokusmi a reparátmi môžeš rátať? Vinár musí aj pokorne prijať dedičstvo, aj rozmýšľať čo sám stihne pridať do tradície, aj sa postarať, aby mal komu odovzdať. Naši predchodcovia žili kratšie, bez napodobovania starších sa nemohli zaobísť a ich skúsenosť s časovou tiesňou oproti ročným cyklom a vrtkavosti počasia bola bezprostrednejšia. A vedeli byť aj vďační, aj pokľaknúť aj sa poďakovať za úrodu, aj sa pri tom porozprávať, zabaviť sa, vypiť si.

V posledných desaťročiach sme do obrazu vinobraní postupne znova domaľovali sv. Urbana aj pána boha. Namýšľame si, že obnovené kresťanské tradície nás vzdialili od rímskych bakchanálií. Ale aj tak ešte prevažuje socializmom uprednostnené bujaré pitie nad úctivým vďakyvzdaním bohu a prírode.

Prijmime Ježišovo pozvanie ja som hostina. Naše oberačkové slávnosti nech vytvoria ľudskú blízkosť. Nech nám dovolia poďakovať za úrodu. Nielen aby sme si vypili, ale aby sme sa stretli, aby sme si rozumeli, aby sme precítili, čo je požehnanie a čo je nám sväté.

Pri spoločnej hostine a zdielanom kalichu ďakujme bohu za dar úrody a ľudskú blízkosť. Nech je víno na našom stole znakom radosti, hojnosti, požehnania a nádeje, že sa oplatí rok čo rok vždy znova začínať aj keď nevieme, ako to dopadne.