Vedeli ste, že existuje mníšsky štát? Ja som sa o jeho existencii dozvedel pred viac ako tridsiatimi rokmi, no vtedy som ani len netušil, že sa tam raz dostanem. Tento rok sa to stalo skutočnosťou. V júni som odcestoval do gréckeho Solúna a potom do mestečka Uranopolis, aby som si pred odchodom vyzdvihol „víza“, tzv. diamonitirion, bez ktorých vás do „Autonómnej mníšskej republiky Svätá Hora“, geograficky zvanej Athos nevpustia. Denne sa vydáva len sto povolení pre pravoslávnych kresťanov a len desať povolení pre iných kresťanov, prípadne „inovercov“. Prvý krok k založeniu mníšskeho štátu urobil byzantský cisár Bazil I., ktorý v roku 883 vydal dekrét sigilion, čím poloostrov vyhlásil za výhradné miesto mníchov a pustovníkov. Len pre zaujímavosť, vstup žien je od roku 1046 starobylým zákonom avaton na polostrov Athos zakázaný… Ale o dejinách a ani o kuriozitách písať nechcem. Skôr sa chcem len trošku podeliť o moju osobnú skúsenosť.

V súčasnosti žije na polostrove 1500 až 2000 pravoslávnych mníchov, ktorí žijú buď v dvadsiatich kláštoroch alebo v menších osadách, tzv. skétach, alebo v chatrčiach na útesoch. Ja som svoj pobyt pútnika – nie ako turistu! – prežil v dvoch kláštoroch, vo vnútrozemskom kláštore Konstamonitu (založenom v roku 1086) a v pobrežnom kláštore sv. Pavla (založenom na konci 10. storočia a s nadobudnutím nezávislosti v roku 1035). V kláštore Konstamonitu sa začína život ráno o 4.00 a o 4.20 sú spoločné modlitby. V kláštore sv. Pavla si musíte trošku privstať – spoločné modlitby sa začínajú o 4.00, takže namiesto zvonov vás ráno o 3.30 zobudí búchanie o drevenú dosku. Ranné modlitby trvajú cca. štyri hodiny, v nedeľu šesť hodín. Potom sa mnísi spoločne modlia až večer, od 18.00 do 19.30. Medzitým sa kostol zatvára. Ak sa chce mních alebo pútnik počas dňa modliť, modlí sa tam, kde počas dňa je: vo vinohrade, v kameňolome, v kuchyni pri príprave stravy, pri kráčaní na chodbe, v izbe na posteli, jednoducho na mieste, kde práve človek žije deň. Mnísi – a teda aj pútnici – jedia len dva razy denne a pijú len vodu. Raňajky sú chleba a olivy, alebo chleba a uhorka, ale pre maškrtníkov je aj chleba a marmeláda. Na maslo zabudnime. Na večeru je napr. teplá šošovica, rôzna zelenina a ovocie. Všetkého je v strave dostatok. Na teplú vodu som musel rýchlo zabudnúť. V kláštore Konstamonitu hadica so studenou vodou dostatočne dobre umyje Bohom stvorené spotené telo. V kláštore sv. Pavla už bola aj teplá voda. Rozohriate grécke strechy vám v letných mesiacoch poskytnú dostatok teplej vody. Dni som zväčša prežil v tichu a v samote, ako aj ostatní. Veď napokon nato som tam išiel. Na izbách sme bývali ôsmi, ale aj tam sa dá vytvoriť ticho a samota. Veď ticho nie je len o nehovorení… Boh hovorí k človekovi v stíšení myšlienok, ba aj v stíšení srdca. Až keď slová stratia moc, potom aj Stvoriteľa možno počuť, napr. cez kŕdeľ lietajúcich lastovičiek, ktoré sa pretekajú v krásnom štebote, alebo cez nálet prvého, druhého… a tridsiateho komára, ktorého stvoril dobrý Boh, aby vám pripomenul, že jeho dobrota je voči všetkému stvoreniu. Tú dobrotu som aj ja zažil. Pri príchode do kláštora vám ponúknu napr. dobrú domácu pálenku, vodu, ovocnú šťavu alebo drobnú sladkosť, ktorú mnísi sami vyrábajú. Jednoducho, „hosť do domu, Boh do domu“… asi aj to nám doniesli grécki vierozvestci Cyril a Metod. Niekedy sa mnísi usmejú, ale moc toho nenahovoria. Aby neodohnali to ticho v ktorom žijú a ktoré do vás pomaly vniká. Niektorí nehovoria nič, ale veľa pracujú – vlastne každý svojim tempom. Mníšsky habit nie je na ozdobu. Je to pracovný odev, často veľmi špinavý a pozašívaný, vlastne sú to také dobové montérky. Ale do kostola sa chodí v čistom! Po večerných modlitbách si pútnici môžu uctiť relikvie – pozostatky tých, ktorí medzi nami žili a milovali. Učí nás to uctievať si každého človeka s ktorým sa stretám počas dňa, mať k nemu nehu a prechovávať voči každému človekovi jemnocit. Veď Boh môže konať cez každého a v každom sa môže priblížiť…

Čo mi dal môj pobyt medzi mníchmi? Keď som odchádzal, tak som si sám pre seba povedal: „Človeče, máš čo so sebou čo robiť!“ Mám sa učiť väčšej pohostinnosti? Áno. Mám menej hovoriť a viac počúvať? Áno. Mám si viac ctiť svoju manželku? Áno. Mám viac pohliadať „hore“ a menej konzumovať hmotný svet? Áno. Mám rovnako dobre a zodpovedne pracovať a vytvárať hodnoty pre ostatných? Áno. Mám sa viac modliť za jednotu rozdelenej cirkvi? Áno. Mám viac myslieť na iných, než na seba? Áno. Z Athosu som odišiel, aby som zase prišiel k sebe samému. Athos je miesto, na ktoré by som sa rozhodne ešte raz ako pútnik vrátil. Nie však kvôli tomu, čo som práve napísal, ale kvôli Bohu, ktorý nás prekvapuje a má rád. Čím Boh prednedávnom prekvapil Teba? On totiž prekvapuje aj vo všednosti Tvojho života…