Ešte pred 2 rokmi som nevedel, že existujú nejaké Hovorany a už vôbec nie, že ležia v srdci moravského Toskánska, kraja spojeného s detstvom Tomáša G. Masaryka. Aj o Cirkvi československej husitskej som vedel iba zlomky. O tom, že na Morave žijú dobrí ľudia, som najmä čítal, nemal som osobnú skúsenosť ani interakciu. A o znamenitých moravských vínach a koláčoch som tiež najmä počul. 

Keď som na prvú májovú nedeľu slúžil bohoslužbu v malom múzeu v Čejkoviciach, umiestnenom v domčeku, v ktorom vyrastal TGM, uvedomil som si dôležitosť tohto prostredia. Keď to celé začalo s ČSR, začalo to aj s CČSH. Étos toho času poznamenal tento takmer spoločný začiatok existencie štátnej i cirkevnej demokracie. Možno v niečom pripomínal étos novembra 1989, na ktorý si mnohí pamätáme. „Demokracie je politické uskutečňování lásky k bližnímu.“ (K. Čapek, Hovory s TGM). „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len.“ (pieseň z novembra 1989). 20 rokov po vzniku ČSR prišla fatálna skúška v podobe 2. svetovej vojny, vzniku Protektorátu a fašistického Slovenského štátu. A všetko to začalo, paradoxne, demokraciou. (Hitler sa dostal k moci v demokratických voľbách.) A vzápätí prišla ďalšia jóbovka v podobe sovietskeho smrteľného objatia, ktoré bolo umožnené víťazstvom komunistov tiež  v demokratických voľbách.  

V týchto dňoch sme cez 35 rokov od Nežnej. A mnohí premýšľame nad demokraciou a jej podivnou podobou v našich krajinách. Ako ďaleko má od masarykovského ideálu či od štrngania kľúčmi v 89tom… Koľko úskalí a temných stránok v sebe skrýva?

Život mi doprial ocitnúť sa na miestach, ktorých genius loci volá k návratu k prameňom československej demokracie: spoločenskej i cirkevnej. Nie, demokracia nie je odpoveďou na zvláštnosti a absurdity, ktorých sme svedkami okolo nás a možno aj v nás samých. A nielen na našej úrovni premýšľania ale aj na najvyšších miestach spravovania svetového usporiadania. Demokracia nie je tribúnou, z ktorej na nás môžu hulákať agresívni jedinci, ktorí ukazujú, ako málo lásky sa im v živote dostalo. Demokracia je skôr otázkou: Kde je v tomto všetkom láska k blížnemu? Lebo bez tohto základu je len otázkou času, aby sa v rámci demokratických procesov chopili ľudia neláskaví a štruktúry nedemokratické. Podobne: ani v cirkvi nie je odpoveďou na otázky viery glazúrovanie štruktúr a politík. Aj tu je základom láska. A viera. Cirkev a spoločnosť sú dve rodné sestry, ktoré idú dejinami ruka v ruke. Teda mali by.

Hovorany a kraj okolo už raz stáli pri zrode pohybu k demokracii ako výrazu lásky, ktorého sme všetci dodnes súčasťou. To bolo pred viac než 100 rokmi. Či tento odkaz žije aj teraz, to ukáže história. Tá sa však nezaobíde bez našich súčasných rozhodnutí. Rozhodnutie sa k láske, odpusteniu, súcitu a ohľaduplnosti je vždy lepšou voľbou.