Kde začína Eucharistia? A kde končí? Začala na Zelený štvrtok vo večeradle a odvtedy je prítomná vo svete prostredníctvom cirkvi. (Eucharistó gr. ďakujem.) Ježiš povedal o chlebe na stole pred ním „toto je moje telo.“ A nad vínom „toto je moja krv.“ A „toto robte na moju pamiatku“. Vždy, keď ďakujeme a uvedomujeme si, že život a veci v ňom nie sú samozrejmosťou ale darom, vracia nás to k Ježišovi. Vždy, keď rozdávame nielen chlieb ale najmä samých seba, svoj čas, životnú energiu, svoju empatiu a ohľaduplnosť, vracia nás to k Ježišovi. A konečne, vždy, keď sa obetujeme pre iných či pre spoločné dobro, vracia nás to k Ježišovi. Návrat k Ježišovi, či už máme v sebe cit pre náboženstvo alebo nemáme, je návratom k tajomstvu, ktoré človeka presahuje a v ktorom všetci žijeme. A je tiež návratom k rýdzej humanite, človečenstvu. Eucharistia je inde než jej predobraz, manna nebeská, ktorú Hospodin zázračne dodával Hebrejom putujúcim na púšti z Egyptského zajatia do zasľúbenej zeme Kanaánu. Eucharistia je totiž naplno v rukách človeka. „Vy im dajte jesť!“ prikázal Ježiš svojim učeníkom hľadiac na davy ľudí okolo (porov. Mk 6, 37). Žiaľ, z Eucharistie sa v chode času stala inštitúcia opatrená protokolárnymi a právnymi náležitosťami, príkazmi, zákazmi. Sviatosť, ktorá mala pôvodne slúžiť ako znak rozdávania života siahajúceho až do Božej hĺbky, si začala žiť svojím vlastným životom. Centralizoval na znaky vína a chleba scholasticky preparované na spôsob Ježišovej prítomnosti, vere, realiter et substantialiter, pridala sa concomitantio a communicatio idiomatum… Viera v Ježišovu prítomnosť a najmä láska ako prejav tejto viery sa stali nábožným spestrením teologických debát a sporov. Toto akože fakt myslel Ježiš, keď povedal svojim, aby to robili na jeho pamiatku? Zrejme preto volal Jakoubek ze Stříbra podporený Mistrom Janom Husom po prijímaní „podobojí“ a neskôr toto volanie ratifikoval Martin Luther. Volali po návrate Eucharistie k Ježišovi. A od Ježiša k človekovi. Nie na spôsob magického zaklínania Boha – rozumej bez zdôraznenia potreby viery a lásky, aby vnikol do hostií a vína s troškou vody v správne zrealizovanom rituále a urobil tak z týchto vrchol a centrum cirkvi. Ale aby opäť a opäť zdôraznili štedrého Boha a človeka Ježiša dávajúceho sa človekovi, aby človek mohol žiť (a nie živoriť) (porov. Jn 6, 51). A podobne Ježiša, ktorý volá svojich, aby robili aj oni to isté: rozdávali sa pre život sveta. Každý človek je hladný a smädný po živote. A my sme tí, ktorí majú rozdávať chlieb a víno života. Kde končí Eucharistia? Nie na oltári. V človeku. A cez človeka ide ďalej a stáva sa nekončiacou sa riekou požehnania našich životov.